KNIŽNICA RODU APPONYI POVSTALA Z RUÍN

Vtedy, keď sa ešte dvorilo celkom ináč než dnes, keď muži ženám vykali a ženy sa červenali viac než sa smiali, keď sa po cestách ozýval i dupot koní a detiská sa hrávali s hračkami, o ktoré by snáď dnešní maličkí ani nezavadili pohľadom, existovala istá, veľmi zámožná rodina. Dejiny ju poznajú ako Apponyiovskú, jej členovia sa naozaj mohli vystatovať majetkom, ktorý pre chudobných predstavoval hnev nad nespravodlivosťou osudu, čo jedného velebí a druhého poníži, a pre boháčov zasa zámienku na závisť.

Apponyiovci si nažívali v paláci, služobníctvo sa predháňalo v úklonoch a podávaní delikátnych jedál na veľký stôl, len aby panstvo dostalo vždy to, čo chcelo.

Keby sme boli veľmi predpojatí, možno by sme tvrdili, že títo boháči azda neokúsili nič, okrem lahodného vína a sladkých zákuskov, že dobré nič nevykonali, iba ak to, že poskytovali prácu nemajetným, ale to koniec koncov robiť museli, aby sa o nich dakto staral.

V rodine sa ale vyskytlo veľa dobrého, čo odháňa akékoľvek predsudky a jednému členovi dokonca dnes vďačíme za Apponyiovskú knižnicu, unikátnu a dostatočne silnú, aby odolala časom a zachovala malé i veľké príbehy.

Po jej zákutiach láskavo sprevádza muž s pevným hlasom, správca Ondrej Šomodi, ktorý disponuje fascinujúcimi informáciami a je ochotný šíriť ďalej, len aby sa nezabudlo.

PALÁC

Než sa celá pozornosť zvrtne na knižnicu, dovoľme správcovi, aby vypovedal jeden príbeh, ktorý síce pôsobí ako legenda, a predsa sa skutočne udial. Jeho dejiskom je palác a aktérmi, ako inak, pompézni Apponyiovci, ktorí nielenže sami ukrývali klenoty, ale ešte svoje priestory prepožičiavali aj iným vysokopostaveným, aby sa nádhery nepostrácali.

„Apponyiovci obývali svoj hrad od 13. storočia a k hradu sa viaže príbeh o lúpeži. Istá Anna, priateľka rodu Apponyiovcov, si začala robiť zálusk na ich klenoty. Najala si zlodejov, ktorým sa podarilo hrad vylúpiť, avšak pozor si nedali, zobudili stráže a boli odsúdení na šibenicu. Pred smrťou kričali meno pravého vinníka, ale, bohužiaľ, nepomohlo im to. Anne sa nič nestalo, dožila na svojom panstve a dovŕšila celkom vysoký vek,“ oduševnene opísal minulosť Ondrej Šomodi a počúvajúcemu neostáva iné, ako zatajiť dych.

KNIŽNICA

Poďme ale k počiatkom samotnej knižnice, veď pre ňu sme viacerí spojili sily, aby sme vám ju priblížili.

Ako správca poučil, má ju na svedomí gróf Anton Juraj Apponyi, milovník literatúry a založil ju v roku 1774. Za jej domov určil Viedeň a bral si za povinnosť tituly dôsledne vyberať, on sám sa staral, aby sa zbierka rozrastala a rozrastala.

Pravdaže, na jedného človeka sa to potom zdala priťažká úloha, ale Apponyiho nič neodradilo, veď vídaval ľudí vzdelaných, mužov ponorených do vecí intelektu, a tak si jedného vybral. Zašiel po pomoc k svojmu profesorovi taliančiny, ktorému sa ušla síce ušľachtilá, ale tiež nie ľahká práca v podobe katalogizácie.

A že profesor sa dal do roboty a všetko spravoval dôsledne, o tom sa smieme presvedčiť ešte teraz, keď je ovocie úsilia stále možné oberať.

SYN

Ľudský život netrvá večne, to vieme všetci, smrť je nepríjemným záverom staroby a dôvodom smútenia viacerých sŕdc. Umieranie si takto vyčkalo i na Antona Juraja Apponyiho, a preto dielo, ktoré zveľaďoval, muselo nájsť iné šikovné ruky, iné horúce city, iné zanietenie čitateľa.

Ako pokračovateľ sa objavil syn Anton, ten láskavo vyplatil podiel i súrodencom a on sám sa preslávil vďaka diplomacii, ktorú preukazoval tak doma, ako i v Paríži, Ríme či Londýne a zostala mu na perách celých 42 rokov.

Rodová knižnica sa ocitla pod patronátom knihovníka Grubera, ktorý priniesol nové nápady a odfúkol staré spôsoby. Jednak sa zaviedlo nové fungovanie katalogizácie, a jednak dôrazne upozornil, že priestor, čo je pridelený, nestačí, že je primalý.

Gruber nezabudol, pravdaže, ani na zdvorilosť, a tak svoj návrh grófovi formuloval so všetkou taktnosťou, ktorej bol len schopný. Vraj nech sa to celé prenesie, gróf si vypočul, pokýval hlavou a po dohode s inými, tiež kompetentnými, sa v 19. Storočí previezla literatúra do Bratislavy.

Bola to hotová slávnosť, lebo sa otvorila prvá verejná knižnica v hornom Uhorsku, chýry sa stupňovali, i zvedavosť prestávala mať hranice.

Gruber sa knižnici odovzdal, spísal dokonca i jej poriadok, a zašiel tak ďaleko, že si ako starec nerád uvedomoval, ako potrebuje i odpočinok, a tak ho museli prepožičať penzii.

Veľavážený Anton Apponyi, sklamaný z rozhodnutia bratislavského magistrátu knižnicu finančne nepodporovať, sa dal opäť raz do presúvania a rozhodnou rukou zavelil, nech sa jej nájde trvalé miesto v Oponiciach.

Gróf sa upokojil, priestory dal vkusne zariadiť nábytkom zhotoveným podľa módy v Paríži, (chcel si totiž pripomenúť svoje pôsobenie vo veľkom a lákavom meste), pohodlne sa usadil a venoval sa dvom činnostiam. Po prvé, bilancoval a bilancoval, spomínal a spomínal, a po druhé, dal sa do písania svojich pamätí.

NESKÔR

Knižnica sa dedila z generácie na generáciu, ale jej sláva klesala, fond sa zmenšoval, nepribúdalo nič, čo by bolo hodnotné, čo by skutočne obohatilo a prinavrátilo niekdajší lesk.

„Knižnicu znárodnili komunisti a nebyť františkánskeho mnícha, Vševlada Jozefa Gajdoša, tak by knižnicu možno i červíci zožrali. Prišiel v roku 1958 z poverenia Matice slovenskej a dostal za úlohu knižnicu skatalogizovať. A tak každú knihu vzal do rúk, očistil od plesní a všetky uložil do políc, lebo viaceré sa predtým povaľovali po zemi. Trvalo mu to dva roky, trávil takto každú voľnú chvíľu a dokonca mu i dodnes zachovaný biliardový stôl slúžil ako posteľ. Len čo prácu dokončil, bol prepustený a zomrel zabudnutý vo svojom rodisku neďaleko Nových Zámkov. Knihy ostali nepovšimnuté až do 70. tych rokov, vtedy sa ich ujala Slovenská národná knižnica a rozhodlo sa o presťahovaní kníh do depozitárov v Martine. Tam ostali až do počiatku 21. storočia, odvtedy sa prinavracali do svojich priestorov, teda tam, kam patrili,“ pokračuje vo vysvetľovaní správca Ondrej Šomodi a človek až žasne nad tragédiou i nádherou rozprávania.

KNIHY

Veľa by sa dalo písať, lebo rodina to bola zaujímavá, ale správca mal na srdci ešte čosi podstatné, čo je vlastne i základom knižnice. Že čo to je? No predsa knihy!

„Najmladšie knihy pochádzajú približne z roku 1940, avšak ani jedna z tamojších kníh nie je ani v slovenskom, ani v českom jazyku.“

A tak sa prieskum do dejín síce končí, aspoň v riadkoch článku, ale životy rodu Apponyiovcov, prepletené, preplnené vášňami i bolesťami, občas i iróniou, by iste slúžili nejednému spisovateľovi ako námet na rozpísanie aspoň jednej knihy, hoci inšpirácie by bolo aj na celú knižnú sériu.

Text MICHAELA MIHOKOVÁ

Foto archív LENKA ŠINGOVSKÁ