Keď šili topánky naši dedovia

Keď šili topánky naši dedovia

Málokto si ešte dnes vie predstaviť, že sa obuv, a to nielen pri špecifických exkluzívnych objednávkach, šila ručne. Obuvníctvo bolo vážené remeslo, ktoré si vyžadovalo nemalý kumšt. Väčšina majstrov mala mobilné dielne, s ktorými cestovala po krajine. V súčasnosti sa však opäť stretávame s boomom dopytu po ručne šitých topánkach, a to nielen v módnom priemysle, ale napríklad i v prípade ortopedickej obuvi.

Základnú výbavu obuvníka tvorili obuvnícka podnožka a lavica, trojnožka, kladivko, šidlá, hladidlá, rašple, kliešte a rozmanité obuvnícke kopytá. Používaným materiálom bola samozrejme koža od garbiara. Raz ročne navštívil obuvník gazdovstvo a vyhotovil každému z dvora jeden pár sviatočných topánok a jeden pár na bežné nosenie. Bežne mu trvalo vyrobenie páru dvanásť hodín.

"Ako prvé si obuvník zošil dokopy jednotlivé kúsky kože vrchného dielu. Keď sa okolo roku 1900 objavili prvé obuvnícke šijacie stroje, predšil si tieto vrchné diely vo svojej domácej dielničke a potom už len ručne došíval u sedliaka v chyži," uvádza sa v knihe Gudrun Sulzenbacherovej Zabudnuté remeslá. Dozviete sa v nej aj to, že vlákna na zošívanie, čiže dratvu, si obuvník vyrábal sám. Najprv stočil niekoľko konopných vláken – tri na mäkkú vrchnú kožu a desať na tvrdú podrážku – a votrel do nich smolu. Takto vytvrdenú niť potom ešte vyhladil pomocou včelieho vosku. Na najjemnejšie zošívanie sa využívali dokonca aj prasačie štetiny!

Na podrážky hovädzia koža, na vrchný diel teľacinka

Kože na topánky si musel vopred zaobstarať sedliak od garbiara. Na podrážky sa používala tvrdá hovädzia a na vrchné diely teľacia či bravčová koža. Obuvník ju už potom len zmäkčil vo vode a pristrihol na potrebnú veľkosť podľa obuvníckeho kopyta, čiže drevenej napodobeniny ľudskej nohy.

Samotná topánka sa až do konca šila priamo na kopyte, ktoré sa z nej potom veľmi zložito a namáhavo vyberalo. Často bol obuvník odkázaný na pomoc tovariša, ktorý topánku pevne držal, kým on vyťahoval drevo pomocou kopytného háku.

Keďže podrážky neboli gumené, ťažké pracovné topánky podbíjal obuvník s klincami s takzvanými "myšacími" hlavičkami, aby sa nešmýkali.

Text: Andrea Kicrebová, Foto: archív Ivan Janáč

Tento eshop používa na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac informácií..