Nie je rozprávka ako rozprávka

Nie je rozprávka ako rozprávka

Všetci si všímame, čo všetko sa časom zmenilo. Súčasné dieťa zvykne hrávať iné hry, než pre aké sme my kedysi horeli vášňou. Žili sme pre iné ciele, snažne sme napodobňovali iné populárne osobnosti, nehovoriac o obľúbených kúskoch oblečenia. Je preto nesmierne upokojujúce vedieť, že čosi majú spoločné deti všetkých generácií. Všetky totiž potrebujú rozprávky. Absolútne presvedčenie, že sedemhlavého draka premôže udatnosť srdca, že existuje bohatstvo, ktorého hodnota je väčšia ako sto dukátov, že princezná sa môže zahľadieť aj do chudobného mládenca, nemálo obohacuje o pocit bezpečia a zasieva vieru v nikdy sa nekončiacu silu nevinnosti.

Nie je však rozprávka ako rozprávka. Ako je to myslené?

Televízia a kniha

Mohlo by sa zdať, že pozrieť si rozprávku aj prostredníctvom obrazu, najmä keď ten ponúka neobmedzené množstvo efektov, sa vyrovná čítaniu príbehu.

Omyl!

Tí, ktorí sa zhostili úlohy rodiča, si jednoznačne pre dieťa prajú to najlepšie. Preto by ako prvé mohlo zaujať, že mozog je pri pozeraní televíznej rozprávky v celkom inom rozpoložení ako pri vnímaní rozprávky čítanej. Nebojte sa, nebudeme zachádzať do príliš odborných výrazov, len upozorníme na to, že pri pozeraní dieťa často prehliada samotný príbeh. Je to spôsobené postupmi samotných tvorcov, ktorí pred kvantitov slova uprednostňujú pôsobenie na zrak. Tým zákonite dochádza k ochudobneniu o naučenie sa nových výrazových prostriedkov, navyše značne utrpí aj koncentrácia dieťaťa. To je totiž v neustálom pohybe, nevedome preberá to, čo vída pred očami, teda meniace sa obrazce. Dieťa je síce zamestnané robením čohosi iného ako stváraním neplechy typickej pre najkrajšie roky, ale po uplynutí rozprávky, nemusí byť schopné zhrnúť obsah príbehu.

Pri čítaní má dieťa jedinečnú šancu stať sa spoluautorom rozprávky. Kým je mu dej predčítaný, dostáva dostatok času na uvažovanie. Nikam sa neponáhľa, v televízii však všetko prebieha prirýchlo. Dieťa nemá kedy fabulovať, predvídať, ako to napokon celé dopadne.

S tým súvisí i vyhýbanie sa stereotypom. Kým v televízii je jasne stanovené, ako má vyzerať princ, čo si asi oblieka chudobný kováč, pri stretnutí sa s knihou si tieto skladačky môže spojiť dieťa samo. Vznikajú tým často nadmieru zábavné situácie, ktoré potom kŕmia smiechom nielen rodičov či iných rodinných príslušníkov, ale aj deti.

Zlo v televízii nie je tak striktne odlíšené od dobra ako v knihe. V televíznych rozprávkach sa dnes už neraz prikláňa k agresii, pričom dieťa príliš skoro dospieva, pretože je odmalička "vhodené medzi vlkov". Ono už skoro vie, že svet nie je až také biele miesto a tým preniká do myslenia dospelých. Nie je tiež zriedkavosťou, ak má po presedenej hodine pred televíziou ťažké sny. Kniha do rúk dáva príležitosť poraziť zlo, tento akt robí dieťa aj prostredníctvom vnútorných pochodov pri počúvaní.

V knihe si dieťa nachádza kamarátov. Ak je mu dostatočne poskytnutá chvíľa pre imagináciu, čo v knihe zaiste je, vytvorí si sympatie k určitým hrdinom. Dievčatá tak akosi prirodzene priťahuje vidina princeznej, kým chlapcom ani tak nezáleží na sociálnom zaradení, ako na bojaschopnosti a odvahe. S hrdinami sa stotožňujú, napovedá im to, akým smerom by sa mali uberať, či dať prednosť láskavosti a ako prejaviť súcit.

Diskutuje sa o nadmernom používaní televízie ako prostriedku zábavy. Chcete sa vyhnúť tomu, aby dieťa záviselo na posedávaní pred obrazovkou? Dajte mu niečo hodnotné. Dajte mu knihu!

Realita alebo príbehy fantazíjne?

Voľba je zázračný dar a neradi by sme ho komukoľvek vzali. Či už sa rozhodnete pre rozprávku s motívmi nadprirodzena alebo niečo každodennejšie, to ponecháme na vás. Inšpirácie však nikdy nie je dosť, a ak by vás omrzeli bytosti, ktoré beztak nikdy nemožno stretnúť, vyskúšajte nádheru Slovenska, ktoré síce poznáme dobre, ale vždy to bude aj je krajina plná tajomstiev. Vyberte sa na potulky v sprievode deduška historika alebo zažite tie najdobrodružnejšie prázdniny s lodným kapitánom.

Zo všetkého najdôležitejšie ale je, verte v rozprávky a ony sa vám odvďačia!

Text: Michaela Mihoková, Foto: archív