Motanka

Voľakedy, keď slovná zásoba znela pomerne kvetnato a spôsob, akým sa žilo, prichodí súčasníkovi až neuveriteľne, sa všetko vnímalo inak. Odlišnosť sa prejavovala tak v zmýšľaní, ako aj v prístupe k najvšednejším veciam každého dňa, ktoré, pravdaže, prítomnosť už neodmeňuje dajakým zvláštnym povšimnutím.

Ťažko sa také niečo vôbec predstaví, avšak bábiky, nádherne nafintené, so šatami hodnými vznešenej princeznej z paláca, v minulosti voňali a dýchali celkom inakším pôvabom a nepotrebovali k tomu také a hentaké koráliky.

Och, kdeže, dokonca sa ani nedá povedať, že by boli vykreované pre účel hry. Ony, hoc neparádnice, ale predsa zvláštne-prazvláštne, stáli pri mužoch i ženách, aby naplnili ďaleko vyššie ciele. Aké to ciele, aké rituály, o tom viac povie náš famózny výlet do histórie.

Zásnubné
Bábiky, o ktorých bude reč, sa inak poznajú aj ako motanky. Vyrobené z motanej látky sprevádzali Slovanov odnepamäti, a ich význam nebol veru zanedbateľný.

Pred 5000 rokmi (vieme to vďaka zachovaným artefaktom), sa muži, pravdepodobne silní junáci, podujali zručne priniesť z lipového dreva zhotovenú bábiku svojej nastávajúcej. Pravdaže, najskôr ju zabalili do látky, uložili do vrecúška a dievčina-snúbenica potom darček nosievala zavesený na opasku.

Bol to prejav lásky a akéhosi presvedčenia, že tí dvaja sú si súdení, že jednoducho k sebe patria.

Tri kategórie
Motanky sú všelijaké, sprevádzali ľudí dejinami, a vďaka tomu ich možno rozdeliť do troch kategórií.

Po prvé, ochranné amulety, tie mali, samozrejme, zabezpečovať dozor nad nositeľom. Pred zlými silami predsa človek nemohol zostať bezmocný, a tak robil, čo mohol a v rámci boja proti temnotám si volil i bábiku.

Po druhé, motanky rituálne, tie boli neoceniteľnými spoločníkmi pri kadejakých obradoch. A že si Slovania v takých hoveli, to asi ani zdôrazňovať nemusím.

Nuž a po tretie, hračky, áno, aj hrať sa dalo, aj keď pre motanku to bolo zriedkavejšie.

Nesmierne dôležitá je informácia, že bábiky sa nikdy, ale ozaj nikdy, nesmeli stvoriť s tvárou. Vládla silná povera, že len čo motanka splnila funkciu strážkyne, stala sa domovom pre neprajných duchov, a ak nemala tvár, ak jej neboli nadelené oči, nemohla sa pozerať na členov domácnosti a nedajbože preniesť zlo na nevinných.

Morena
Zrejme málokto by tipoval, že motankou bola i obávaná Morena. Slúžila svojmu rituálu, ktorý ju odsúdil na každoročné hádzanie do vody, a to v období začiatku jari.V Legende sa traduje, že ona, opradená tajomstvami, bola bohyňou zimy, paňou smrti. Povestné hádzanie do vôd sa konalo na jar, keď sa jej vláda končila a na miesto nenastupoval nik iný, lež sestra Živa.

Motanka si vie pritiahnuť
O motankach by sa naštudovalo kadečo, ale beztak je najlepšie čerpať poznatok od niekoho, kto je s nimi dôverne spojený.

Pani Gabriela Balvirčáková má k téme veľa čo povedať a veru aj povedala a svojou zhovorčivosťou obohatila.

Ani to nemusela vyjadriť presnými slovami a i tak bolo celkom zrejmé, že je nimi nadšená, že ju chuť venovať sa im ani zamak neprešla a že si hlboko ctí tradície.

Začalo sa to nevinne, rozvinulo sa to postupne a úspech sa dostavil aj so všetkou parádou.

„S motankami som začala od roku 2010, keď sa vytvorilo občianske združenie. Jeho cieľom je prezentácia tradičných vecí, v tom čase som videla aj prvé takéto bábiky. Postupne sa to tak naväzovalo a od roku 2018 robievame aj tvorivé dielne,“ prezradila Gabriela Balvirčáková, ktorá veľmi kultivovane a živo rozobrala, čo a ako chodieva na tvorivých dielňach.

„Záujemcovia o tvorivé dielne sú rôzni. Nájdu sa tam aj muži, aj ženy, aj deti. Je také zvláštne, ako si tá bábika, ktorá ani v podstate nie je hračkou, vie pritiahnuť viaceré duše. Je to naozaj zvláštne, mali sme aj mladých mužov, mali sme aj tínedžerov. Nie je to vôbec len čisto nejaká detská záležitosť. Téma si naozaj nájde rôznych ľudí. Veľakrát to aj prekvapí, lebo dopredu sa nedá predvídať, kto všetko bude oslovený a kto nakoniec príde.“

Azda šokujúce by mohlo byť zistenie, ako sa motanky zapáčili i deťom, ako sú priťahované čo i len samotnou myšlienkou, že stačí málo, naozaj málo, a dokážu si čosi vytvoriť vlastnými, hoc drobnými rúčkami.

Gabriela Balvirčáková videla ohníky v ich očiach a vie si i predstaviť, ako motanky obohacovali detstvo kedysi. Potomok sa, napríklad, rozplakal, a aby ho mamička utíšila a osušila mu slzy, vzala drobnosti a pripravila jednoduchú bábiku. A ak sa aj tá neskôr pokazila či znehodnotila, nič to, raz-dva bola na svete druhá.

Hračka so zaujímavým príbehom si získala kadekoho a Gabriela neváhala prezradiť, ako si okolo prsta omotala (veď je to predsa motanka) aj ju.

„Najskôr ma zaujalo, že tá bábika je krásna. Potom som zistila, že ona má za sebou takú hlbokú silu, mágiu a uvedomila som si, že aj my sme Slovania a na Slovensku som sa s tým vôbec nestretla. Je to veľká škoda, že na niečo také krásne, také bohaté, sa v našej krajine zabudlo. Pritiahla ma takým zvláštnym spôsobom, a keď aj niečo vyrábam, tak je to také zvláštne. Pripravím si nejaké materiály, mám nejakú predstavu, ale nakoniec tá samotná vec ako keby vedela, ako chce vyzerať. Mnohokrát ani nie je nakoniec vyrobená z toho materiálu, ktorý som si pripravila. A je to vždy krásne, lebo viem, že takto to má byť, že takto to ona chce. Možno to znie tak nadnesene, ale tá motanka ku mne hovorí cez bránu vekov. Som si istá, že ona tu tak chce byť. Vôbec nechce byť zabudnutá, stále má čo povedať aj modernému človeku.“

Iste, motanka by nemala zísť z pamätí, nemala by zísť ani zo srdca. Keby sa tak stalo, vytratilo by sa prepojenie medzi tým, čo odišlo a tým, čo je a ešte len bude. Koniec koncov súčasný jedinec sa ňou môže inšpirovať, ale si ju smie aj preformovať podľa toho, čo on pozná v 21. storočí.

„Pri tvorbe je úžasné, že si motanku môžeme prispôsobiť. Pôvodná nemala tvár, ale dnes si každý smie urobiť podľa svojho. Môže si ju aj dozdobiť, použiť mašľu, alebo jej niečo vložiť do rúk.

Je to komunikácia s dedičstvom, pretože sa inšpirujeme tým, čo nám predkovia zanechali a zároveň pridávame niečo ďalšie. Najhoršia je ľahostajnosť. Pokiaľ niekomu niečo prekáža, vtedy to nie je zlé, naopak, je to vec na diskusiu. Ale ľahostajnosť nie je dobrá, vďaka nej umenie môže upadnúť do zabudnutia. Deti by nemali rásť bez toho, aby poznali svoje korene. Veď ako môžeme rásť, keď nevieme, kde sme zakorenení?

Máme za sebou bohaté dejiny a máme byť prečo hrdí,“ uzatvára Gabriela Balvirčáková, ktorú by sa dalo čítať aj počúvať hodiny a hodiny a...

Text: Michaela Mihoková
Foto: archív Gabriela Balvirčáková