Drôtovaním oživoval zničenú keramiku

Niektorí ľudia sú nenahraditeľní. Čo i len chvíľka strávená v ich prítomnosti nás dokáže obohatiť na celý život, otvára nám nové obzory, núti nás odrazu premýšľať inak. Ak sú navyše obdarení výnimočným talentom, zasiahnu do mnohých osudov a dotknú sa mnohých duší. Jednou z takýchto osobností bol nesporne aj skvelý výtvarník a majster kresby Július Hegyesy. A my sme mali to šťastie nasať z jeho vnútorného sveta v rámci spoločne strávených chvíľ aspoň čosi. Žiaľ, umelcova životná púť sa skončila v nedeľu 1. apríla 2018. Navždy však ostane v srdciach svojich blízkych, žiakov, milovníkov umenia i bežných ľudí, ktorí mali tú česť...

Vdýchnuť život predmetom, ktoré doslúžili, nie je v dnešnej dobe zvykom. O to cennejšie sú preto výnimky, ktoré povyšujú nepotrebné veci dokonca na kúsky s pečaťou umenia. Významný slovenský výtvarník Július Hegyesy mal netradičnú záľubu. Staré a rozbité hlinené džbány a nádoby zachraňoval drôtovaním.

Majster kresby Július Hegyesy mal netradičné hobby

Majster kresby vo svojom košickom ateliéri vo veku 83 rokov, keď sme sa s ním stretli, popri tvorbe relaxoval experimentovaním s drôtom. Doma i na chalupe v Rejdovej mal police plné keramiky, ktorú zachránil. Pri kontakte s ňou máte zrazu pocit, akoby ste sa vrátili v čase. Cítite pokoru k šikovnosti remeselníkov a vďaku k človeku, ktorý sa rozhodol dať úžitkovej keramike druhú šancu.

Poklady na pôjdoch starých domov

Výtvarník odjakživa zbieral staré predmety, ktoré boli porušené, zabudnuté, či znehodnotené. Zbožňoval veci, ktoré vytvorili ľudia, možno nie veľmi vzdelaní, ale s citom a dušou. "Nie všetky džbány a nádoby sú z Gemera. Roky som chodil s ruksačikom a stanom po celom Slovensku a vždy som bol rád, keď som natrafil na predmety, ktoré už dnes nie sú v kurze. Väčšinou boli na pôjdoch starých domov a prasknuté, ale starí ľudia ich nezahodili. Keď už sa do nich nedalo dať mlieko, alebo žinčica, tak do nich uložili obilie, alebo v nich niečo sušili," prezradil J. Hegyesy, ktorý pri svojich výletoch raz natrafil aj na podrôtovaný džbánik. "Nesmierne ma to zaujalo. Očarilo ma, ako ho vedeli uchrániť. Že ho nezahodili, ale mu predĺžili život. Prišiel som na princíp, ako to robili a začal som to sám skúšať. Džbánov som nazbieral kopu, takže som sa mal na čom učiť."

Harčky plátac, drótovac

drotári robili. Pamätal som si ešte, ako chodili po dedinách a kričali: Harčky plátac, drótovac. Mnoho som sa naučil aj z kníh. Keď pochopíte princíp, už to nie je ťažké. Dokonca som mal aj veľa nasledovníkov z rodiny, robili perfektne, no napokon im chýbala trpezlivosť."

K drôtovaniu hlinených džbánov používal len prsty. Žiadne náradie nepotreboval. Samotná práca mu po ovládnutí techniky netrvala dlho. Podľa umelcových slov mu postačila hodinka. "Má to svoju presnú osnovu. Hore a dole si na džbániku z drôtu urobím kruh. Spočiatku ho treba mať voľnejší, až potom sa to stiahne, keď už je osnova urobená. Drôty ťaháme dvojmo, pretože sa následne rozdeľujú a spájajú. Je to v podstate veľmi jednoduché," oboznamoval nás človek so šikovnými prstami. "Drôt chráni a zároveň stiahne prasklinu. Sú poškodené pekáče, z ktorých by masť pretiekla, no takto ostávajú funkčné."

Samotný drôt sa podľa jeho slov dá ešte "vylepšiť" vložením do ohňa. "Keď sa potom nechá pomaly vychladnúť, je mäkký skoro ako cvernička a pekne sa s ním dá narábať."

Drôtoval aj fajku

Nový život vdýchol nielen džbánom, ale i rozmanitým miskám, nádobám na vodu či žinčicu, pekáčom a výnimkou neboli ani fľaše. "Drôt chráni sklo a zároveň sa fľaša v ruke oveľa lepšie drží," objasňoval. Raritkou je však napríklad aj podrôtovaná fajka z jeho rozsiahlej zbierky. "Vždy mám obrovskú radosť z toho, keď sa mi niečo podarí zachrániť. Ľudia mali z takýchto vecí vždy radosť a teraz sú o to ukrátení. Trošku by to však malo patriť aj do kultúry národa."

Drôtovanie si ho podmanilo natoľko, že prešiel aj k drobnostiam, akými sú šperky. V 90. rokoch mal ich úspešnú výstavu v Kremnici. Jeho hlavnou inšpiráciou bola láska k manželke. "Vnúčatá mi nosia z dovoleniek od mora krásne vybrúsené kamienky a ja ich drôtujem a robím z nich prívesky či náušnice."

Zručný po otcovi

Šikovné prsty vraj zdedil po otcovi. "Bol to učiteľ a veľmi zručný človek. Doma nás bolo päť, musel nás uživiť a keďže ho neprávom vyhlásili za triedneho nepriateľa a zakázali mu učiť, naučil sa opravovať fotoaparáty a röntgenové prístroje. Často som sa mu pozeral na prsty a zrejme po ňom mám túto zručnosť a trpezlivosť, ktorá je základ."

Najväčšiu vášeň mal však umelec pre svoje pôvodné "remeslo", čiže pre výtvarnú tvorbu. Kreslil a hoci bol označovaný hlavne za krajinkára, najmilšie mu boli akty, portréty a figurálna tvorba. "Málokedy sa už žiaľ dostanem von, takže tvorím podľa starších kresieb a skíc. Vlani som vytvoril približne 70 obrazov. Bez tvorby si deň ani neviem predstaviť," zveril sa J. Hegyesy, ktorý si dokázal napriek talentu zachovať obrovskú pokoru a nad obdivnými rečami len skromne mával rukou. S výtvarným umením začínal u Ľudovíta Felda. "Feld bol len ako otvorené dvere. K nemu mohol prísť každý, nikoho nevyhodil, nikoho neurazil, avšak len málokto pochopil, v čom je vlastne tajomstvo jeho výučby. On totiž naučil človeka uvažovať. Lebo všetko je v hlave a ruka len poslúchne. Nie je pravda, že učil ľudí kresliť. To sa učili sami, ale uvažovať, vidieť veci inak a zovšeobecniť ich, dokázal dať človeku do hlavy takými chytráckymi cestami, že to ani nezbadal," takto sa vyjadroval výtvarník, ktorý nepovažoval za gro úspechu talent, ale pracovitosť, prax a životné skúsenosti.

Impresie zachytával expresívnym rukopisom

Hoci preferoval akty a portréty, na školu sa dostal ako východniar do ateliéru k Deziderovi Millymu. Dovtedy sa stvárňovaniu krajiny nevenoval, postupne si však ku nej našiel cestu. "Pri tvorbe nemôžem myslieť na to, či sa to niekomu páči, alebo nepáči. Nemôžem sa starať o to, aby sa moje obrazy páčili celému Slovensku. Človek musí robiť to, čo robí, premyslene, veľmi úprimne a veľmi poctivo. Potom to už chce len čas, kým nastane doba, ktorá povie, že áno, na rozdiel od tohto je toto oveľa lepšie, lebo je v tom viac citu a duše."

Hoci ho mnohí označovali za realistu, celkom s tým nesúhlasil. Hovoril, že skôr zachytáva impresie expresívnym rukopisom. Zbožňoval zachytávať tanec svetla a tieňa a to, že sa jeho obrazy podobali na realitu, obhajoval jednoducho: "Nemôžem impresie vymýšľať bez konkrétnych vecí. Niekto to chápe, niekto nie."

Text: Andrea Kicrebová
Foto: Lenka Šingovská