Vinárova žena

Človek by nemal dať na prvý dojem, tak sa to učí od útleho veku, keď je dieťa ako-tak schopné komunikovať a vnímať nielen jednoduchý pokyn, ale aj hlbší význam za ním. Do istej miery je to tak, pretože posudzovanie či vymýšľanie osudu niekomu, kto sa pred očami mihol len jediný raz, takmer vždy končí chybnou mienkou.

V jej prípade však pokojne možno vsadiť na prvotnú myšlienku, pretože ona, vinárova manželka, vlastným menom Ria Zelisková, je skutočne taká fascinujúca, príjemná a uznávajúca vždy bez akejkoľvek poškvrny zachované hodnoty, ako to pôsobí už aj z príspevkov na sociálnej sieti.
Obýva malé mesto Svätý Jur, ktoré tvorí súčasť Slovenska a žije si svoj malý-veľký život neďaleko Bratislavy. Tam, v jeho útrobách, sa nachádza aj vinica, o ktorú sa stará vinár ako sa patrí. Nuž a Ria ako jeho manželka si zachováva pôvab v akomkoľvek ročnom období, či sa usilovne pracuje, alebo sa vdychuje vôňa vína.
Rodina
Ria alebo vinárova žena, ako ju pozná nejeden milovník ňou vytvoreného blogu, je matkou štyroch detí. Rodina je teda šesťčlenná, a hoci sa dospelšia časť má čo obracať, nikto nič neľutuje. Naopak, je to láska, hlboká a úprimná, vzniknutá zo spoločného puta, ale i silou minulých zážitkov.
„Milujem tú iskru v našom dome, keď sme všetci šiesti doma. Ako sa celý dom zaplní. Síce sú chvíle , kedy deti kričia a hádajú sa, ale to patrí k detstvu, na tom sa deti učia komunikovať. No akonáhle sú v škole a škôlke a ja ostávam doma len s bábom, v dome je také zvláštne ticho a chýba mi ich štebot a smiech. Najviac tú ich absenciu vidím práve na najmenšej, ktorá sa len presúva po dome a hľadá ich. Akonáhle prídu domov, najviac jasá a výska,“ siaha do súkromia vinárova žena, ktorej detstvo je taktiež presýtené atmosférou pravého a bezpečného domova.
„Ja a aj môj manžel sme vyrastali vo veľkých rodinách. Mať štyri deti nie je pre nás nič neobvyklé. No aj my zažívame náročné a ťažké dni. Vtedy sme si vzájomne ešte väčšou oporou. Po toľkých rokoch viem zhodnotiť, že najlepší liek proti vyhoretiu pri deťoch je nájsť si hobby. Či už to bude nejaké cvičenie, káva s kamoškou alebo prechádzka osamote večer po sídlisku. Každá mama potrebuje a zaslúži si čas len pre seba. Niekedy stačí hodinka na vydýchnutie od detí a domov sa vráti úplne refreshnutá osoba. Pre mňa sú takýmto refreshom a vlastným vyžitím moje dámske degustácie. Z domu som preč 6 hodín, a síce ten čas stále pracujem, domov sa vrátim vždy vysmiata a veľmi sa
na deti teším. O čo viac ma nadchne, keď letia za mnou k dverám aj ony, aby ma s radosťou privítali,“ zanietene rozpráva Ria Zelisková, ktorá presne vie, čo a ako by mali mať deti vštepené. Veď ony, áno, aj ony, budú budúcou generáciou, ktorá ďalej povedie krajinu k lepším časom.
„Veľmi si prajem, aby naše deti vyrastali s úctou k druhým ľuďom, ľudskej práci a prírode. Bolo by veľmi sympatické, ak by túžili v dospelosti po remeslách, farmárčení, aby pocítili, aké je dôležité sadiť a pestovať, chovať zvieratá a používať ruku na prácu, nielen na ťukanie do klávesníc a displejov. Chcem, aby naše deti vyrástli s túžbou spoznávať a objavovať. Veľmi ma bude mrzieť, ak skončia ako bezduché tváre za obrazovkami bez iskry života.“

Vo víne je...
Tvoriť manželský zväzok s vinárom je všakovaké. Či je však jeseň, zima alebo pokožku páli obrovitánske slnko so žltými zubami, vždy je to jednak dobrodružstvo, a jednak hľadanie šťastia v objatí najbližších.
„Na jeseň je náš život veľmi hektický a intenzívny. Vinára sotva vidíme. Snaží sa však byť 100% nápomocný a vždy, aj keď máme dni plné oberačiek a prešovačiek, večer príde pomôcť uložiť deti a potom letí naspäť do pivnice. A potom príde zima a ten náš vinársky život sa trochu upokojí. Užívame si teplo domova a vône zrejúceho vína,“ tvrdí žena, pre ktorú víno symbolizuje aj vášeň a akúsi premenu
z chladnej duše na takú, ktorá je ochotná ľúbiť a cit aj prejaviť.
„Asi to korešponduje s mojím celkovým vnímaním nášho vinárstva. No zároveň vidím aj na ľuďoch, keď si dajú pri dobrej večeri dve deci vína, zrazu z nich dokáže opadnúť ten vážny pohľad a nedobytnosť. Vďaka vínu sa ľudia oveľa viac smejú, komunikujú a ľúbia. Samozrejme, hovorím o primeranom množstve vína. Stáva sa, že človek to preženie a vtedy z neho víno a celkovo alkohol spraví skôr agresora ako milovníka. Takýmto situáciám
a aj eventom sa my snažíme vyhýbať.“
S vínom je spätá, pozná jeho chuť, dokáže rozlíšiť jeho tajomstvá a načúva jeho hudbe. Pravda, popíja ho menej, ale ak by k nemu mala priradiť prívlastok, jazyk jej káže použiť slovo fantastické.
„Víno je fantastické. Obzvlášť to, ktoré vyrába môj vinár. No keďže som už 9 rokov buď tehotná alebo dojčiaca, alkoholu sa zatiaľ vyhýbam. Naše víno hlavne ovoniavam a vždy trochu ochutnám na degustáciách, aby sa mi lepšie vynorili vône a chute a vedela som
o nich adekvátnejšie prednášať.“

Odkaz
Ria Zelisková je vraj typ osobnosti, ktorý sa nevyhýba plánom.
Pravda, život rád mieša karty, rozdáva aj berie esá z rukáva, ale i tak je pre ňu podstatné nielen vedieť, ale si aj zapísať a predovšetkým dodržať. Načo cieľ, keď je nezhmotnený? Načo čas, keď nie je využitý?
„Som veľmi zorganizovaný typ človeka.
Bez diára neviem fungovať. Všetko si zapisujem a najviac ma teší, keď si svoje TO DO činnosti môžem vyškrtnúť a presunúť sa k ďalším. Vďaka tomu všetko stíham. Od malička neznášam nedochvíľnosť a lajdáckosť, tak to u mňa ide tak prirodzene, vďaka čomu všetky termíny vychádzajú,“ vraví vinárova žena, ktorá má zrejme do detailov premyslené ak nie všetko, tak aspoň takmer úplne všetko. Dôkazom je i skutočnosť, že pozná pravdu
a uvedomuje si, že či už človek chce alebo nie, jeho pozemský príbeh sa raz skončí a je len na jednotlivcovi, aký odkaz po sebe zanechá. Jej odpoveď na otázku, čo by chcela, aby sa za ňou tiahlo i po desaťročiach, ba možno aj stáročiach, je jasná.
„Chcem, aby sme nezabúdali pri rozhodovaniach na zdravý sedliacky rozum. Aby sme nezabúdali byť jeden na druhého vľúdny
a boli ochotní kedykoľvek druhému podať pomocnú ruku. A niekedy k tomu pomôže práve ten jeden pohár vína.“

Text Michaela Mihoková         Foto archív Ria Zelisková