KNIŽNÉ DEDIČSTVO RÁDU PREMONŠTRÁTOV

Stíska si tajomstvá a z jeho útrob je možné zachytiť vzdychanie chorých, čo kedysi kropili lôžka potom. Ústa neotvára, lebo sa nik na nič nepýta, ale keď sa raz za čas nájde niekto zvedavý, kto otázkou zabrnká na správnu strunu, vychrlí nesmrteľné príbehy o zakladateľoch, o knihách a knižnici. O tom, ako to bývalo kedysi.

Svoj hlas prepožičiava Veronike Timuľákovej, ona v jeho zastúpení berie lyžičku, zamáva ňou vo vzduchu a kŕmi informáciami, čo chutia sladko ako med.

PREMONŠTRÁTI

Komu by sme mali zaspievať vďaku na kláštor a všetko, čo je s ním spojené, teda i na knižnicu, ktorá bude srdcom nášho záujmu? No predsa premonštrátom, rehoľníkom, čo bývali nielen duchovne zrelí, ale i intelektuálne vyspelí.

Veronika Timuľáková vie presne, kedy a ako prišli, že boli iní ako zvyšní vtedajší mnísi, lebo neobľubovali osamelosť. Naopak, premonštráti vyhľadávali spoločnosť, kázali v ľude a rozširovali slovo Božie, kamkoľvek ich túžba zaviala.

Svätý Norbert bol akýmsi vzorom, od neho sa potom odvíjalo všetko-všetučko, i tá povestná zapálenosť pre rozhovory. On sám vraj, ako pani Timuľáková vysvetlí, bol nepokojný a energický človek, vynikajúci rečník a navyše mu v žilách kolovala krv šľachtica. Práve jeho vysoké postavenie zabezpečilo, že prenikol do kláštora a veru obľubou voči nemu sa nešetrilo, naopak, vylievalo sa jej viac než výdatného letného dažďa na zem. Ako mladík sa vyznačoval pomerne veľkou ľahkovážnosťou, čo bolo zapríčinené i kruhmi, v ktorých sa pohyboval. Točil sa totiž nielen okolo kresťanských predstaviteľov, ale rád sa oslepoval i leskom na kráľovskom dvore.

Potom sa však stalo čosi nečakané, čosi prevratné, tak to aspoň vraví legenda. Či je to pravda a či nie, to necháme na posúdenie iným, beztak sa vraví, že bez vetra sa ani lístoček nepohne.

Bolo to tak, že muž sa ocitol vo víchrici, nemal sa kam hnúť. Koníček, na ktorom sedel, bol splašený a splašil sa ešte väčšmi, keď sa odkiaľsi ozval hlas bez tváre. Prirodzene, nemohol to byť nik iný ako sám Najvyšší, pán nad všetkými pánmi a pre muža mal jasné posolstvo, že nežije správne, že čo mu bolo nadelené, márnomyseľne míňa.

Na dôvažok ešte i udrel blesk a to už Norbertovi stačilo, aby upadol do bezvedomia. Nebojte sa, prebral sa, neskončilo sa to tragédiou, a len čo otvoril oči, prijal poznanie, že vskutku je jeho žitie len prázdnotou.

Len časom, čo preteká pomedzi prsty. Len potenciálom, čo sa nenaplní.

Nuž sa zmenil, i dohováral kňazom, ktorí porušovali morálku, ale pochopenia nenašiel, a tak viac prehlboval vzťah s Bohom a dal sa na chodníčky naprieč potulným kazateľstvom.

Jeho pôsobenie nieslo ovocie, zakladal sa jeden kláštor premonštrátov za druhým, pridávali sa nadšenci a práca sa rozširovala tu i tam.

Za podotknutie stojí, tento muž sa pokojne mohol chváliť i dobrým vkusom, z jeho vôle, sa začali nosievať habity v bielej farbe a táto tradícia, sem-tam, v niektorých krajinách, i odlišná, si žije dodnes.

V JASOVE

Veronika Timuľáková ďalej vysvetlila, kedy sa premonštráti dostali do Jasova, a že im bolo súdené prísť najneskôr v 13. storočí, pričom predtým sa pohybovali vo Veľkom Varadíne.

Kláštor sa staval celkovo tri razy, lebo raz sa vyrobil z dreva, potom poslúžil kameň a v 18. storočí sa ustálil neskorobarokový sloh.

Miesto je plné symbolov, ale to by sme si o kláštore i mysleli, keďže je domovom spirituality. Zaujímavé je, napríklad, že okien je 365, veľkých komínov je 12 a vstupné brány sa udomácnili štyri. Vtedy, teda v počiatkoch, keď sa premonštráti usádzali, začal slúžiť kláštor i na čosi iné než na obvyklé náboženské činnosti a zastával i funkciu akéhosi notárskeho úradu, čo znamená, že v jeho prostriedku bývali zaznamenané všetky predaje i kúpy.

KNIŽNICA

Venujme sa však už pozoruhodnej knižnici, o ktorej je Veronika Timuľáková hotová hneď zdieľať detaily.

„Nachádza sa za severnou stenou kostola, čím poukazuje na dva piliere, ktoré boli pre premonštrátov typické, a to pestovanie duchovna a vzdelávanie.“

Knihy sú tam všade, naozaj všade, siahajú po strop, a keď sa chcete zahľadieť na úplne najvrchnejšie, musíte vystúpiť po točitom schodisku. Premonštráti si potrpeli na zbieranie vhodnej literatúry a vždy sa posnažili, aby sa kôpka rozrastala a rozrastala a...

„Formy získavania kníh boli rôzne. Keď zomrel rehoľník, prešla jeho osobná zbierka do fondu knižnice. Ale rehoľníci aj dosť knihy nakupovali, alebo navštevovali aukcie, dostávali ich darom či vďaka závetu. Neustále sa pohybovali v kruhu vedcov a mysliteľov, zvykom bolo, že si medzi sebou posielali knihy. Okolo polovice 19. storočia mali premonštráti aj vlastnú tlačiareň a tlačili si svoje práce. 19. storočie bolo obdobie, keď sa zozbieralo najviac diel, získalo sa dostatok financií, aby sa napríklad aj zariadila knižničná sála. Strop sály je ozdobený freskami Jána Lukáša Krackera. Jedna je alegóriou štyroch univerzitných odborov: právo, lekárska veda, filozofia a teológia, a to na počesť prvého jasovského opáta a oduševneného podporovateľa umenia a vied - Andreja Sauberera. Druhá freska je alegóriou života a smrti.

V pološere knižničnej sály už viac ako 150 rokov robí spoločnosť vzácnym knihám historický glóbus. Jeho vznik sa datuje k rokom 1871 až 1874. V roku 1985 jasovský historický glóbus bol vyhlásený za hnuteľnú národnú kultúrnu pamiatku.

Súčasná knižnica pozostáva z vyše 80 000 zväzkov. Knižný fond sa už viac nerozširuje, rozširoval sa do prvej polovice dvadsiateho storočia.“

Dýchajú si tu knihy také i onaké, z matematiky i náboženské, dokonca i jazykov je habadej. Najviac, pravdaže, v latinčine, ale zopár by sme vypátrali i anglických či dokonca francúzskych.

Knižnica je veľkolepá, láska ku knihám sa dá zachytiť vo vzduchu, tak hmatateľne sa prejavuje. Uzavrieť by to mohol citát, ktorý sa zrodil už dávno a pani Timuľáková ho láskavo vyjadrila i pre nás. „Kláštor bez knižnice je ako hrad bez výzbroje.“

Text: MICHAELA MIHOKOVÁ

Foto: archív LENKA ŠINGOVSKÁ