Spracovanie koží patrilo k najnáročnejším remeslám

Dobrý garbiar musel mať svaly a silný žalúdok. Smradárstvo, grznárstvo, či koželužstvo. Ak sú pre vás tieto termíny španielskou dedinou, začítajte sa do nasledujúcich riadkov. Dozviete sa zaujímavosti o jednom z najváženejších remesiel.

Návrat k prírodným materiálom je v dnešnej uponáhľanej dobe viac ako populárny. Zatiaľ čo sa vôkol nás všetko rýchlo mení, tradície a odkazy na šikovné ruky našich predkov v nás evokujú pocit bezpečia, istoty, stálosti a hodnoty. Nech už ide o produkt akéhokoľvek remesla, v súčasnosti zažíva boom a konečne sa oň "netrhajú" len ľudia za hranicami, ale i našinec.

Spracovanie kože na useň (holá koža bez srsti – pozn. red.), čiže garbiarstvo, má na Slovensku pozoruhodnú tradíciu, hoci o ňom vieme určite menej ako napríklad o hrnčiarstve či tkáčstve. Ak sa niekedy stretnete s termínmi smradárstvo, grznárstvo, či koželužstvo, vedzte, že ide vždy o jedno a to isté, a to spracovanie surových zvieracích koží. Len vďaka nemu mohli potom obuvníci, sedlári, remenári, brašnári, či kníhviazači vytvárať svoje krásne výrobky.

Z otca na syna

Naši predkovia si garbiarov mimoriadne vážili. Hovorievalo sa, že kto sa chce venovať tomuto remeslu, musí mať veľmi dobrý žalúdok. Predsa len, stiahnuť zviera z kože tak, aby ostala nepoškodená, nedokázal každý a garbiar bol i tým, čo zvieratá osobne usmrcoval. Dnes by, najmä medzi ochranármi prírody, nebol dvakrát v obľube, no v časoch, keď nebolo veľmi na výber, patrilo garbiarstvo k pomerne vychyteným remeslám, ktoré sa dedilo z generácie na generáciu. Vyžadovalo si však okrem psychickej i fyzickú silu.

Najčastejšie sa spracúvala koža z kráv, volov a teliat, no žiadnou výnimkou neboli ani kone, ovce, kozy, svine, či dokonca psy. Nevyhnutnou súčasťou výbavy remeselníka bolo trieslo, ktoré si vyrobil z kôry a rôznych častí duba, ale aj iných drevín, najčastejšie ešte smreka. Potreboval však tiež popol, vápno a loj. Ak vás zaujímajú detaily, možno oceníte informáciu, že garbiar najprv z kože odstránil časti, ktoré by hnili a následne ju dal namáčať do vody spolu s trieslom, od ktorého chytila farbu. Napokon sa ešte koža leštila lojom, aby bola mäkká a lesklá a pripravená pre ďalších remeselníkov na spracovanie.

Dym, soľ i voda

Samotné stiahnutie zvieraťa z kože si vyžadovalo veľkú prax. Koža totiž musela ostať čo najviac celistvá, bez akýchkoľvek zárezov či trhancov. Bolo potrebné zbaviť ju všetkých blán, mäsa, zvyškov tukov a podobne. Potom prišiel na rad spomínaný kúpeľ s trieslom, alebo drevný popol, ktorým sa celá potrela a nechala pár dní odstáť. Následne z nej bolo jednoduchšie odstrániť srsť. Nemyslite si však, že mohol garbiar zatiaľ pokojne oddychovať. Práve naopak. Neustále kontroloval, či sa koža správne a rovnomerne farbí.

Ľudia sa samozrejme snažili prácu si čo najviac zjednodušovať, a tak odjakživa skúšali rôzne pokusy. V istom období sa napríklad očistené kože údili, teda dlhodobo vystavovali dymu. Za čias Veľkej Moravy zase napríklad očistené kože posypali soľou, uložili do jamy, pokryli kôrou zo stromov, zaliali vodou a zakryli zeminou. Takto koža čakala na "svoj čas" aj niekoľko rokov, kým ju vybrali, natreli lojom, natiahli a potreli krvou kvôli farebnosti.

Garbiarstvo sa počas storočí neustále vyvíjalo a samostatné cechy začali vznikať v slobodných kráľovských mestách už v 16. storočí. O sto rokov neskôr ich bolo možné zakladať aj mimo nich. Bolo to ideálnejšie aj kvôli veľkému zápachu, nečistotám a potrebe veľkého množstva vody.

Úplne prvý cech vznikol v roku 1503 v Prešove na Floriánovej ulici, nasledovala Levoča v roku 1544, Bratislava v roku 1550 a Košice v roku 1568. Bratislava bola sídlom celouhorského cechu garbiarov. V 1. polovici 19. storočia vzniklo viacero vidieckych stredísk, z ktorých najvýznamnejší bol Rajec, ktorý mal až 200 dielní a bol známy výrobou rajčoviny - červenej a žltej kože. V súčasnosti je azda najviac s kožiarskym priemyslom spájaný Liptovský Mikuláš.

Nech už sa s kožou robilo v minulosti čokoľvek, prelomovým bol až rok 1893, keď začal profesor Knapp používať ako prvý pri spracúvaní koží chromité soli. Postupne potom mnohé úkony nahradili stroje. Prírodné materiály vystriedala chémia, ktorá urýchľuje celý proces prípravy kože.

Teplé kožušiny

Nesmieme však zabúdať na to, že garbiari nepripravovali pre ďalšie spracovanie len samotné kože, ale i kožušiny. Zatiaľ čo koža sa uplatňovala pri výrobe obuvi, poťahov, tašiek a podobne, kožušina vždy viac súvisela s "módou" a využívala sa najmä na kožúšky. Samotné kožušníctvo patrilo od stredoveku počtom cechov k najrozšírenejším remeslám na našom území. V Košiciach bol dokonca kožušnícky cech založený v roku 1307 a ide vôbec o najstaršiu zmienku o remeselnom cechu na Slovensku.

Kožušníci šili z kožušín od garbiarov a preferovali materiál z oviec, líšok, vlkov a medveďov. Vyrábali kožušinové vesty bez rukávov, kožúšky po pás, po kolená, alebo až po členky a občas tiež rukavice a prikrývky, ktoré dokázali dobre zahriať. Na hradoch sa kožušiny vešali napríklad aj na steny, ako akési "zateplenie".

Úplne najpreferovanejším zvieraťom, ktoré sa vyslovene chovalo na kožušiny, boli ovce. Aj preto nebola na Slovensku núdza o množstvo salašov, ktoré sú typické pre náš rázovitý kraj a pre celú oblasť Karpát. Pastierstvo a salašníctvo v rôznych regiónoch Slovenska vplývalo aj na formovanie tradičnej kultúry a spôsobu života ľudí.

Vznikli osobité typy pastierskych piesní, tancov, zvykov, či pastierskeho umenia. Dodnes sa zachovali zdobené črpáky, varechy, geletky či valašky. Medzi typické výrobky valachov patrili hudobné nástroje – rôzne píšťaly, gajdy a samozrejme fujara, ktorá sa dostala aj do zoznamu diel ústneho a nehmotného dedičstva UNESCO. No a práve salašníctvo je tiež odjakživa úzko prepojené s výrobou kožušín, ktoré si vidiecky ľud zaobstarával napríklad ku krojom. Keďže však išlo o pomerne nákladnú záležitosť, väčšinou sa takýto kožuch dával ako svadobný dar a človek vlastnil len jeden za život. Podľa regiónov mohli byť aj rozmanito zdobené ornamentmi.

Text: Andrea B. Nitkulincová Foto: Juraj Gembicky