"Misky, hrnce, drótovať!" alebo ako sa žilo drotárom v minulosti

Tušili ste, že drotári najviac zarábali výrobou pascí na myši a tí kreatívnejší sa realizovali na šparákoch do fajok?

História drotárskeho remesla nesiaha zase až tak hlboko. V podstate ide o približne dve storočia, v priebehu ktorých prešlo viacerými vývojovými fázami. Ovplyvnil ho jednak používaný materiál, ako aj zvyšovanie zručnosti a rozširovanie okruhu prác, ktoré drotári putujúci z miesta na miesto za prácou boli schopní realizovať.

Na začiatku bol logicky obyčajný drôt, ktorý slúžil na opravovanie rozbitého (puknutého) hlineného riadu. Neskôr už drotári nenaprávali len škody, ale začali jednotlivé nádoby celé opletať do drôtenej siete, pričom využívali rozličné spôsoby "opletania", a to, ako sa uvádza na webstránke krupanskicrpaci.sk "do kocky", "do saka", "do mriežky", "na retiazku", dná do "hviezdy" a podobne. Ak išlo o mimoriadne cenné kúsky, opletali sa vzácnejším mosadzným drôtikom.

Postupne však drotári prešli z praktického hľadiska aj k výrobe mnohých úžitkových predmetov ako mreží, podstavcov pod žehličky a najmä pascí na myši. "Vedeli ich vyrábať pevné a rôzneho druhu - napríklad "strunovačky", "chlapačky", "dierovačky", "okruhle", "skrinky", aj väčšie na potkany, a oká na škodlivú zver podľa požiadaviek krajov, v ktorých žili.

Pasca na myši i neskôr zostala pre drobných drotárov najcharakteristickejším výrobkom. S ňou je úzko spätá najmä postava a život drotárskeho chlapca - džarka, ktorý sa na nej zaúčal do drotárskeho remesla, do umenia narábať s drôtom a zaúčal sa aj šikovnosti vedieť predávať."

Ak išlo o kreatívnejších drotárov, vyšantili sa napríklad na takzvaných šparákoch do fajok, ktoré mali rôzne tvary.

Vandrovníci

Drotári vandrovali po celom kraji a hľadali si obživu. Často patrili k najchudobnejším vrstvám. V koženej kapse prehodenej cez plece mali predmety osobnej hygieny i k práci potrebné šidlo, kliešte a kladivko.

"Drôt nosili podľa jeho druhu i množstva - čierny drôt stočený do tzv. kolies nosili na ramene, menšie kolesá tenšieho drôtu zase pripevnené na kapse alebo na zápästí ruky, v ktorej mali palicu a jemný mosadzný drôt mali dokonca zastrčený na klobúku na hlave."

Odlúčenie od domova, absencia vzdelania a život na okraji spoločnosti spôsobili, že sa drotári upínali k rozmanitým poverám a zvykom. Ich vlastnosťou však bola aj výnimočne silná láska k rodisku.

Zlom v podobe smaltu

Ich životná úroveň jemne narástla s príchodom smaltovaného riadu. Naučili sa ho riad nielen opravovať, ale z plechu vyrábať aj nový tovar. Postupne sa vypracovali na naozajstných majstrov aj v práci s drôtom a začali "koketovať" s výrobou luxusnejších kúskov z postriebreného či pozláteného drôtu. Časť drotárov potom prešla od doterajšieho potulného vykonávania svojho remesla k podomovému remeslu a najvyspelejší k usadlému v dielňach rôzneho rozsahu. Najväčší rozmach zaznamenalo drotárstvo od druhej polovice 19. storočia do prvej svetovej vojny.

Ako sa uvádza na webstránke, okrem českých krajín si najzručnejší drotári zakladali dielne v nemeckých krajoch zvané "verštely" alebo "verkštaky", v Rusku "majsterské". Najviac ich bolo v Rusku, Poľsku, Rakúsku, Nemecku a USA.

Dielne vznikali zvyčajne zo skromných možností. Kapitál potrebný na ich založenie získavali najčastejšie tým, že sa dvaja i viacerí spojili, takže spoločné vlastníctvo dielní, najmä veľkých, medzi viacerými drotármi, bolo bežným javom.

Džarkovia

V dejinách drotárstva si osobitnú pozornosť zasluhujú drotárski chlapci - džarkovia, lebo na nich najťažšie doliehali všetky tŕnisté stránky drotárstva.

Pri masovom rozšírení tohto remesla sa aj v drotárskom kraji z generácie na generáciu prenášalo presvedčenie, že nevyhnutným údelom chlapcov je opustiť rodný domov. Do sveta odchádzali ani nie 10-ročné deti.

Učňovské obdobie trvalo tri roky, v staršom období drotárstva a neskôr u potulných drotárov to bolo aj dlhšie. Podľa spomienok starých drotárov sa vraj džarek učil, kým nevyrástol a nezosilnel tak, že sa mohol "postaviť" gazdovi. Ešte na začiatku 20. storočia učňovské obdobie často končilo útekom džarka od gazdu.

V dielňach, najmä väčších a dobre vybavených, sa však už džarkovia mali najlepšie.

Drotári odchádzali do sveta buď cez Moravu a Sliezsko, kde kupovali drôt, aby po ďalšej ceste mohli zarábať, alebo na juh Považím. Najskôr sa dostali do najbližších susedných českých krajín, do Sliezska, Rakúska a Maďarska. Odtiaľ postupovali ďalej, kde hľadali ďalšie a výhodnejšie možnosti.

Text: Andrea Bercik
Foto: Lenka Šingovská