Človek je ako strom
Strom má v prírode nezastupiteľné miesto. Hrdo sa vypína na stráni či v lese a jeho konáre siahajú do nebeských výšin. Vďaka silným koreňom stojí rovno ako svieca a pevne ako skala. Prospievajú mu hrejivé lúče slnka, životodarná vlaha z oblakov a cenné živiny zo zeme. Život však prináša aj ťažké chvíle a strom je občas vystavený silnému vetru, pekelnej páľave či krutým bleskom. Ak je mocný a má pevné korene, odolá všetkým prírodným nástrahám. Človek je ako strom. Aj on potrebuje silné korene, aby mohol odolávať životným nástrahám. Kedysi žili ľudia družnejším životom a spoločne prekonávali nepriaznivé chvíle. Dnes, keď si budujeme svoje súkromie a uzatvárame sa do pohodlia svojich príbytkov, sme osamotení a zraniteľní, aj keď si to neuvedomujeme. O to väčší význam majú pre nás silné a pevné korene. Naše korene – to je povedomie o našich predkoch a poznanie, odkiaľ prichádzame a kam ideme. Vďaka tomuto poznaniu môžeme prežiť šťastný a plnohodnotný, citovo vyrovnaný život. Výročná publikácia, ktorú držíte v rukách, vznikla s úmyslom budovať a upevňovať historické povedomie a hrdosť obyvateľov i návštevníkov Belže. Symbolom obce, z historických listín známej už 790 rokov, je strom nazývaný Perši dub. Osamotený stojí na vŕšku neďaleko obce už vyše troch storočí. Z rozprávania starých Belžanov vieme, že na tomto vŕšku stál kedysi hustý dubový les. Dnes tu po ňom zostal len jeden strom. Podľa legendy bol pri zakladaní lesa práve tento strom vysadený ako prvý, čo nám napovedá jeho názov. Pripisuje sa mu magická sila a miesto, kde rastie, je často vyhľadávané. Prenesme sa spolu do minulosti a pripomeňme si dávnu históriu obce, ktorú si ani vzácny Perši dub nemôže pamätať...
Dávne dejiny Belže
Dejiny Belže sa začali písať v dávnej minulosti. Márne by sme hľadali medzi súčasnými obyvateľmi niekoho, kto by pamätal tieto doby hmlou času zastreté. Kto sa rozhodne obhliadnuť sa za prvopočiatkami Belže a odvážne načrie do historických prameňov, toho písomné stopy zachytené v archívoch dovedú až k listine kráľa Ondreja II., datovanej k roku 1232. Touto listinou kráľ potvrdzuje Andrejovi, synovi Cuna, kúpu zeme Belže od Petra, syna Kayla, a prepošta Dunsla. Okrem toho uvedenému Andrejovi kráľ dáva za jeho verné služby aj územie vykrojené zo zemí Belže, Ketenteu a Seňa. Svedectvo o tom, že zem Belže mala v dávnych dobách konkrétneho vlastníka, vydávajú aj ďalšie stredoveké listiny, ktoré nám poodhaľujú príbehy ľudí vtedy tu žijúcich. Jedným z nich bol Micol (Micolet, Mikulat) z Belže, ktorý tu podľa listinných záznamov žil v roku 1257. Podľa písomnej správy z 10. novembra 1257 (konkrétne z potvrdenky „pro memoria“ rokom nedatovanej, ale s najväčšou pravdepodobnosťou zaznamenanej kráľom Belom IV.) sa Micol z Belže zúčastnil kráľovskej vojenskej výpravy v Štajersku. Neprebádaným tajomstvom dodnes ostáva, odkedy Micol zem držal a kto bol jej vlastníkom pred ním. Hoci ani v jednej z listín sa neuvádza, kde zem zvaná Belža ležala, záruku bádateľom minulosti, že ide o terajšiu Belžu, dávajú fakty uvádzané v dokumentoch. Miesto archivácie dokumentov túto skutočnosť len potvrdzuje. Na vojenskú výpravu do Štajerska šiel Micol spolu so županom Menhardom. Ten pochádzal z rodu Aba a v rokoch 1246-1257 bol županom Újvarskej stolice. Listiny mapujúce majetky župana dokladajú, že medzi ne patrila aj Veľká Ida, ktorá bola už v roku 1257 označovaná ako západný sused zeme Bočiar a v roku 1267 ako západný sused Hanisky. Župan Menhard a Micol z Belže boli teda priami susedia. Tri stredoveké listiny identifikujúce Micola ako jedného z vlastníkov Belže sa zachovali aj v rodinných archívoch rodov Mariássy, Bárczay a Melczer, ktoré obsahujú dokumenty týkajúce sa majetkov Abaujskej stolice. Nesporne to potvrdzuje, že ide o terajšiu Belžu...
Prírodné úkazy, kultúrno-historické osobitosti a drobné sakrálne stavby
Nemým svedkom a pamätníkom mnohých významných historických udalostí je Perši dub. Udalosti sa odohrali pred jeho pomyselným zrakom, preto keby vedel rozprávať, obohatil by nás spomienkami na dianie spred vyše 300 rokov... Tento výnimočný strom sa vyznačuje osobitým vzrastom. Má výšku 19 metrov a jeho kmeň meria po obvode úctyhodných 340 cm. Napriek svojmu menu je posledným zachovaným stromom z veľkých dubových lesov, ktoré tu rástli v minulosti. Lesy boli v polovici 19. storočia vyklčované a zem pod nimi sa začala využívať ako orná pôda. Perši dub je vďaka svojmu vzrastu i polohe dobre viditeľný zo všetkých svetových strán, preto plní dôležitú funkciu orientačného bodu. Bol zakreslený do vojenských máp (špeciálne mapy v mierke 1:75 000) ako referenčný bod a zároveň bol vyhlásený za chránenú pamiatku. Na vekmi rozbrázdenom kmeni duba od roku 2004 visí ikona Matky Božej. Podľa učenia východných kresťanov predstavuje ikona obraz s Božskou silou, ktorý prináša ľuďom Božiu milosť. Obyvatelia Belže často navštevovali ikonu Matky Božej, posadili sa na lavičku pri strome, započúvali sa do šumu lístia Peršeho duba a v tichosti rozjímali. S ikonou Matky Božej sa spája pozoruhodná udalosť. Do vzácneho stromu 27. septembra 2007 udrel blesk, strom rozštiepil a obraz odhodil do poľa. Ikona bola nájdená vo vzdialenosti približne 10 metrov od duba. Na obraze bola poškodená svätožiara, ktorá obhorela. Túto nezvyčajnú udalosť kresťania považujú za zázrak a odvtedy pociťujú k Peršemu dubu posvätnú úctu. Rozjímaním pod jeho košatou korunou posilňujú svoju vieru a čerpajú novú silu na zvládanie životných nástrah na svojej životnej púti...
(úryvok z publikácie 790. výročie obce Belža)